Hermann Hesse vo svojom diele Narcis a Goldmund povedal: „Sme slnko a mesiac, drahý priateľu, sme more a pevnina. Nie je naším cieľom stať sa tým druhým, ale spoznať sa navzájom, naučiť sa vidieť toho druhého a ctiť si ho pre to, čím je; každý je toho druhého protiklad a doplnok.“
Je v záujme človeka stať sa odlišným od svojho druha. Je v jeho najzákladnejšej podstate vyrastať ako osobitý kúsok znázornený v tele ľudskej bytosti, ako umelecké dielo, ktoré je nemožné spoznať úplne do detailu, pretože len jeho samotný stvoriteľ dokáže objasniť celkovú evokáciu svojej maľby, básne či melódie.
Človek má záľubu nazerať na človeka cez zvláštny typ mikroskopu, ktorým sa snaží dopodrobna preskúmať každú z jeho charakterových čŕt, ktorá sa prudko odlišuje od tej jeho. Pokladá za úlohu nazrieť do druhej mysle spôsobom, ktorý mu umožní priblížiť sa až do nepoznaných sfér skúmaného jedinca, odhaliť zákutia odlišného Tichomoria, násilne sa vsunúť do mysteriozity, ktorá prebýva pod povrchom druhého. Je však dôležité nachádzať tajomstvá ukryté v trezoroch ľudského tvora?
Zrejme sa nám javí byť odlišný. Je iný ako sme my. Aj keď sa pokúšame, nie sme schopní prijať myslenie druhého ako osobité, neustále sa v ňom pokúšame nahmatať prvky nám známe, poznateľné len v rozmedzí našej vlastnej identity. Nie je priam násilnosťou páchanou človekom samým, vkladať umelo vytvorený obraz do izby toho druhého, len aby sme nechali vyrásť vzájomnú podobu jeho zóny s tou našou?
Rešpekt, slúžiaci ako základný pilier pre vzájomné nažívanie ľudského druhu, sa javí byť postrádateľnou čiastkou v každom jednom období. Jeho dôležitosť sa vlečie od momentu, kedy sa začalo šíriť vzdelanie pri Žltej rieke, pokračovala cez okamihy budovania Akropoly, cez obdobie vzniku prvých vysokých škôl, prvého objavu kníhtlače, vzniku prvého encyklopedického diela, prvej svetovej vojny. Jeho dôležitosť sa stala omniprítomnou v každej sfére nášho pôsobenia na modrej planéte.
Rešpekt ako esencia. Len málo ľudí si plne uvedomuje večnú hodnotu vzájomnej tolerancie. Staré generácie častokrát prichádzajú s kázňami orientovanými smerom k tým mladším o tom, ako veľmi dôležité je miesto pre rešpekt v živote dvoch mladých ľudí, avšak oni sami nie sú veľakrát schopné prijať mladšieho jedinca s úctou a rešpektom voči jeho snahe, motivácii a vôli. Hovoríme o nevyhnutnosti nažívania v súlade len tým, že sa dopĺňame. V realite však toto krásne želanie na seba nie vždy berie podobu funkčného.
Herakleitova myšlienka sa mi javí byť znamenitým pokračovaním už nastoleného tvrdenia v prvom odseku tohto článku: „Neviditeľnejšia harmónia je silnejšia ako viditeľná, rozchádzajúce sa spája a z rôzneho vzniká tá najkrajšia harmónia.“ Je umením človeka priblížiť sa k schopnosti tolerovať a rešpektovať druhého. Je to však i jeho povinnosťou. Pretože rešpekt sa stáva možnosťou existovať v stálom poznávaní neprebádaného, bez túžby premieňať to na už poznané.
Vzdelanie